Vták Dodo

Ahoj, volám sa Dodo a milujem cestovanie. Rád ti rozpoviem svoj príbeh z mojej úžasnej cesty okolo sveta.

Keď som ako malý opustil hniezdo, okamžite som sa vybral do sveta za dobrodružstvami. Chcel som si nájsť nových kamarátov a rozdávať radosť okoliu.
Moja prvá destinácia začala v Portugalsku. Vykračoval som si krásnou slnečnou krajinou až som dorazil k prístavu, kde práve ľudia nakladali na loď debničky. Niekam sa chystali. Nevedel som kam, ale lákalo ma zistiť to. Tak som sa nenápadne dostal na palubu a schoval som sa v nákladnej miestnosti. Loď vyplávala z prístavu a ja som prvýkrát opustil pevninu. Ale v nákladnej miestnosti som nebol sám. Sedelo tam malé dievčatko a plakalo. Bolo veľmi smutné. Prisadol som si k nej a opýtal som sa jej: „Prečo také krásne dievča ako ty, plače?“ Ona zodvihla hlavu, pozrela sa na mňa a civela ako keby zbadala ducha. Dlho nič nevravela, len nemo hľadela s otvorenými ústami. Tak som sa jej opäť prihovoril: „Asi si myslíš, že sa ti sníva, keď vidíš hovoriace zviera. Ja som jedinečný vták Dodo, ktorý dokáže rozprávať, okrem mňa to žiaden iný vták nedokáže.“ Dievča to očividne veľmi pobavilo, pretože slzy vystriedal úsmev. „No vidíš, vieš sa aj usmievať. To je oveľa lepšie,“ smial som sa. „Ahoj, si veľmi zábavný. Ja sa volám Eliška a som smutná, pretože moju obľúbenú bábiku odfúkol vietor do mora,“ prehovorilo dievča. Hneď som vedel, že tento problém hravo vyriešim. „Mám nápad, vyrobíme ti novú bábiku,“ povedal som a ihneď som začal konať. Z môjho peria a s kúskami vlny, ktorú loď prevážala som spolu s látkou zo starého vreca vytvoril novú bábiku. Bola nádherná. Akoby nie, veď sa podobala na mňa. „Jéj! Dodo! Toto som nečakala. Táto bábika je úchvatná a trochu vtipná, keďže vyzerá ako ty. Ďakujem ti!“ poďakovalo dievča so širokým úsmevom.

Nasledujúce dni sme čas na lodi trávili prevažne spolu a fantasticky sme sa zabávali. Z paluby sme pozorovali úžasné veľryby, ako predvádzajú na hladine svoje mohutné plutvy, skákajúce delfíny, ako sa šantia pri západe slnka a iné úchvatné farebné živočíchy. V nákladnom priestore sme zase čas trávili rôznymi hrami. Boli to radostné dni. Ale prišiel deň, kedy sme sa museli rozlúčiť. Loď doplávala na pobrežie Ameriky a dievča sa spolu s rodičmi vybralo svojím smerom a ja zase svojím. Opäť som kráčal za novými priateľstvami.

Z pobrežia som sa vybral hlbšie do stredu pevniny. Dostal som sa do hustého pralesa a potom k veľkej rieke. Tam som zazrel malú skupinku detí, ako sedia na jej brehu. Ale niečo im chýbalo. Vyzerali byť bez nálady. Tak som sa rozhodol ich pozdraviť. „Hej! Pozrite sa! Prišiel k nám nejaký vták,“ počudovalo sa jedno z detí. „Ahojte, ja sa volám Dodo,“ slušne som sa predstavil. Samozrejme, že sa všetky deti začudovali a prišli si ma obzrieť z blízka, akoby som bol mimozemšťan. „Asi Vás prekvapuje, že viem rozprávať. Som jediný druh vtáka, ktorý vie rozprávať. Som jedinečný!“ pochválil som sa. „Odkiaľ si sem prišiel?“ opýtali sa ma deti. „Prišiel som sem loďou z iného kontinentu. Rozhodol som sa precestovať svet,“ odpovedal som. „Deti, mali by ste sa viac tešiť. Poďte si so mnou zaplávať,“ vyzval som ich a skočil som do vody. Ony ma v dobrej nálade nasledovali. Chvíľu sme sa bláznili a špliechali sme vodu na každú stranu. Potom sme z vody vyliezli a posadili sme sa na breh. Zvedavosť ma nútila pokračovať ďalej, tak som sa s deťmi rozlúčil a vybral som sa za novým dobrodružstvom. „Ďakujeme ti, Dodo, že si nám spríjemnil deň,“ vykríkli deti a zamávali mi.

Niekoľko dní som ešte cestoval americkým kontinentom, spoznal som veľa nových kamarátov a nazbieral som veľa veselých zážitkov. Začínal som mať pocit, že musím ísť ešte ďalej. A tak som sa dostal opäť do prístavu. Podarilo sa mi naskočiť na jednu z lodí a vyplávali sme z prístavu do otvoreného oceánu. Nekonečné týždne sme sa plavili a nevideli žiadnu pevninu. Až sme sa napokon dostali na malý kontinent. Dozvedel som sa, že jeho meno je Austrália. Tam som sa dostal na plantáže s červenou pôdou. Bolo tam neuveriteľné teplo. Hľadal som si miesto, kde sa napijem, ale široko ďaleko nebola žiadna voda. Neskôr som narazil na jedného miestneho chlapca, ako sedel pod malým stromom a schovával sa v jeho tieni. Rozbehol som sa k nemu, že sa ho opýtam na vodu. „Ahoj, ja som Dodo. Prosím ťa, máš nejakú vodu?“ Chlapec mal hlavu ponorenú medzi kolenami a ani ju nezdvihol, len stroho odpovedal: „Mám trochu vody,“ a podal mi malú kovovú nádobu s vodou. Neváhal som a napil som sa toľko, koľko som vládal. Hneď som pocítil sviežu energiu. Pretrel som si zobáčik a opýtal sa: „A prečo si taký nešťastný?“ Chlapec zodvihol hlavu, pozrel sa na mňa a skoro mu oči vyskočili. „Čože? Hovoriaci vták? Asi mám úpal!“ preľaknuto vykríkol. „Nie, nemáš úpal. Som vták Dodo. Jediný druh, ktorý dokáže rozprávať. Ale stále si mi neodpovedal, čo ťa trápi?“ Chlapec zo mňa stále nespustil oči, ale napokon dokázal prehovoriť: „Som zúfalý, pretože tu hľadám zlato, ale nič som nenašiel.“ „A z toho si taký nešťastný? Nenašiel si ligotavý kameň, ale máš plnú nádobu vody. Mal by si byť na to hrdý,“ povedal som mu. Chlapec sa zamyslene pozrel na svoju nádobu s vodou, chvíľu premýšľal a potom povedal: „Vlastne áno! Plačem tu pre hlúpy kameň a pritom to, čo potrebujem mám tu!“ Chlapec sa postavil a začal sa usmievať. „Haha! Vták Dodo, máš pravdu! Práve si mi zlepšil môj deň!“ vykrikoval od radosti, ako keby som mu našiel to zlato, čo …