Modrý vlk

V zalesnenej časti hôr v chladnejších podmienkach Aljašky je život naozaj náročný. Dokážu tu prežiť len tí najsilnejší. Silnými jedincami v týchto podmienkach sú hlavne vlci.

Vo svorke vlkov v mrazivej Aljaške sú pravidlá kruté. Jedného dňa sa za hustej snehovej búrky narodil jeden neobvyklý. Bol malý, zuby mal ostré, ale zvláštne na ňom bolo sfarbenie jeho srsti. Bola modro šedá. Pre aljašského vlka veľmi netypické sfarbenie, ba až vzácne. Jeho odlišnosť však vnímala svorka vlkov s nevôľou. Nepáčila sa im. Vlk má byť bielosivý a nie modrý. A tak sa svorka začala malému modro šedému vlkovi vyhýbať, až ho napokon odvrhla. Nechali mláďa osamotené v aljašskej divočine.

Malý nemotorný hladný vĺčik nevedel, kam sa má vybrať a čo robiť. Rozbehol sa vo vysokom snehu k malej jaskyni, ľahol si pod skalný previs a trasúc sa od hladu a zimy tam prečkal niekoľko dní. Po čase bol celkom vysilený, premrznutý a hladný. „Som tu úplne sám, neviem ani len loviť. Ako si zoženiem potravu?“ premýšľal smutný malý vlk. Pribehol k zamrznutému jazeru, ale nevedel sa ani napiť, keďže nebol dosť silný, aby vyrezal do ľadu dieru. Zaliezol späť do jaskyne a schúlil sa do klbka pod kameň. Ako tam tak ležal, rozhodol sa napísať svoje meno na stenu jaskyne, aby naňho zostala aspoň spomienka, ak by toto ťažké obdobie nezvládol. Vzal biely kameň, no zrazu zostal stáť s kameňom pritlačeným o drsný povrch. Nevedel, čo má napísať. Nemal totiž žiadne meno. Zliezol opäť dole k jazeru a zahľadel sa na svoj odraz v ľade. „Kto vlastne som?“ premýšľal. „Ako sa volám?“ pýtal sa sám seba vĺčik. Hľadel zamyslene na svoj odraz asi hodinu a premýšľal dokonca, či je vôbec vlk. Mal pochybnosti, keďže sa ho vlastná svorka zriekla. V ľadovom odraze zahliadol vlka. Seba. Prižmúril obe oči, vyceril zuby a díval sa naň s rešpektom. Začal si uvedomovať, že je naozaj vlk. A nikto to nemohol spochybňovať! Hrdo sa postavil na všetky štyri laby, natiahol hlavu k oblohe a z plných pľúc začal zavýjať. „Som vlk!“ kričal. Zavýjanie sa rozliehalo po celej Aljaške. Bolo z neho cítiť odvahu a odhodlanie. Ešte nachvíľu sa zadíval do zamrznutého jazera a rozhodne vyhlásil: „Budem sa volať Modrý vlk.“ Vrátil sa do jaskyne a napísal na stenu svoje meno.

Potom vyšiel von, odhodlaný nájsť a uloviť potravu. Loviť však nevedel. Nikto zo svorky ho totiž predtým neučil, ako na to. Preto sa musel najprv uskromniť s korienkami rastlín a lesnými bobuľami. Postupne však začal trénovať. V ľade sa naučil svojimi ostrými zubami vysekať dieru. Stačila na to, aby prilákala ryby, ktoré sa chceli nadýchať čerstvého vzduchu. Sedel pri nej a čakal. Keď vyskočila prvá ryba, aby sa nadýchla, modrý vlk vystrelil a cvakol zubami. Ryba mu však ušla. „Hm, nevadí, počkám na ďalšiu,“ poznamenal. Nevzdával sa a čakal. Keď vyskočila druhá, vĺčik zahryzol tak rýchlo, že sa nestihla ani nadýchnuť. Zamľaskal a prehltol svoju korisť. „Hurá, môj prvý úlovok,“ radoval sa. „Oddnes sa už nebudem živiť bobuľami a …