Kolorka-Tajomstvo dúhy

Za daždivou a oblačnou oblohou, ktorú pretína slnečný lúč, vzniká farebné divadlo, ktoré jednoducho nazývame dúha. Ale čo stojí za týmto divadlom stojí? Poďte sa s nami bližšie pozrieť a preskúmať, ako táto krása vzniká.

V ďalekom farebnom lese pod vysokým a hustým stromom, pod kôpkou lístia, trávy a zeminy je neveľká diera, v ktorej má svoj malebný domov nezbedný a zvedavý zajko Miško. Ten si každé ráno poumýva svoje strapaté ušká v neďalekej rieke. Umytý a čerstvo zobudený zajko sa vybral hľadať niečo do svojho hladného bruška. Ako vždy si musel zobrať aj dáždnik, pretože v lesíku často pršalo. A ani to ráno nebolo výnimkou. Zajko Miško pocítil na svojej ešte rozospatej papuľke dažďové kvapky: „Hm, nevadí, veď dáždnik mám,“ zamrmlal si a pokračoval. Po malej chvíli však popri padajúcich dažďových kvapkách zacítil slnečné lúče, ako ho hrejú na jeho malý chlpatý chvostík. V tej chvíli sa hneď rozbehol na najbližšiu čistinku, aby sa mohol pozrieť na to krásne divadlo: „Jéééééj, tak táto dúha je naozaj krásna,“ potešil sa a ešte chvíľu si vychutnával nádheru na oblohe. Zrazu sa z lesa ozval jemný, nežný a príjemný hlások: „Ďakujééééém.“ Miško sa začudoval, ale veľmi to neriešil, skôr ho trápilo, ako vzniká tá krása, ktorú si pomenoval dúha.

A takto uplynul jeden z bežných dní zvedavého zajka Miška. Všetko sa však zmenilo v jeden pochmúrny, polooblačný deň, keď zo slniečka bolo vidno len záblesky. Zajko sa ako vždy túlal po lese a hľadal niečo pre svoje večne hladné bruško. V tento deň bol veľmi smutný a nechápal, prečo sa dúha ešte neobjavila, aj keď pršalo a ukazovalo sa slniečko. „Nechápem to, vždy, keď prší a vykukne slniečko, ukáže sa mi krásna farebná dúha, prečo dnes nie?“ Zmätený si ďalej pomaly vykračoval v ceste lesom. Zrazu jeho veľké strapaté ušká spozorneli, opäť začul ten jemný a nežný hlások, ktorý však tentokrát vzlykal: „Áuuuuu, áuuuuu, prosím, pomóóóóc! …