Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

V 13. storočí bola Zem ešte z veľkej časti neprebádané územie. Najmä malé ostrovy roztrúsené v oceánoch prinášali veľké tajomstvá.

Mladý mongolský chlapec Altangerel miloval dobrodružstvo. Celé dni sa plavil na malej drevenej lodi. V podpalubí boli len dve kajuty a na palube kapitánsky mostík a vysoký sťažeň s plachtou. Nuž rozhodne to nebola veľká loď, ale postačovala na dobrodružné cesty po oceánoch. Altangerel brázdil vody od Ázie až po americké pobrežie. Obdivoval krásy oceánov, ale zo všetkého najviac miloval objavovanie nedotknutých ostrovov. Na svojich cestách rád zbieral suveníry, ktoré si doma odkladal, aby mohol spomínať na svoje cesty. Na svojej poličke mal už cennú zbierku. Rôzne kamene, zlaté mince či strieborné šperky. Do denníka zapisoval každú svoju cestu a užíval si ďalšie dobrodružstvo na mori. Plavil sa medzi ostrovmi, ktoré nikto nikdy predtým neprebádal. Nevedel, čo ho čaká, ak sa na neznámom ostrove vylodí. Zásoby jedla a vody sa postupne v jeho podpalubí míňali a on si uvedomoval, že musí zakotviť na jednom z nepoznaných ostrovov. Po dlhej plavbe sa v diaľke za horizontom objavil malý kus pevniny. Priblížil sa k nej, vyhodil kotvu do vody a presadol na malý drevený čln. Dvomi pádlami vesloval až na breh. Čln nechal na pláži v piesku a pustil sa do hľadania najcennejšej potravy – vody. Do svojho batoha hádzal jedlé bobule a kokosy. Jeho bystrému pohľadu neunikli stopy ľudských nôh odtlačené v piesku medzi palmami. „Hm. Údajne tento ostrov ešte nikto nikdy nenavštívil. Zrejme tu nie som prvý,“ skonštatoval moreplavec Altangerel. Stál
a díval sa na stopy a v tom sa v ňom ozval hlas dobrodruha: „Kam vedú tieto stopy?“ Sotva mu prešla myšlienka hlavou a už sa vydal po stopách, ktoré viedli medzi stromy hlbšie do vnútra ostrova. Altangerel položil jednu ruku na puzdro za opaskom, v ktorom mal pripnutú mačetu. Vytiahol ju a presekával si cestu hustým porastom lesa. Presekával sa a nasledoval neznáme stopy, ktoré sa po chvíľke stratili v potoku. Altangerel si kľakol na zem a z chrbta si zložil batoh, z ktorého vytiahol nádobu na vodu. Naplnil ju až po okraj a dobre sa osviežil.

Kľačal na zemi a na tvár si lial vlažnú vodu. No v tom ho vyrušil vystrašený ženský hlas, ktorý kričal o pomoc. „Haló! Haló! Počuje má niekto?“… Altangerel vyskočil na nohy, rozhliadol sa okolo seba a snažil sa vystopovať kričiaci hlas. Rozbehol sa do hustého porastu a zvyšky rozsekaných papradí lietali vzduchom. Presekal sa až na druhú stranu a zbadal ženu priviazanú o strom. Mačetou presekol povraz a vyslobodil ju. „Ďakujem ti, ďakujem,“ odpovedala. „Čo sa vám stalo, kto vás sem priviazal?“ pýtal sa. Potom natiahol ruku a pomohol jej vstať. „Volám sa Altangerel.“ „Ja som Siena. Zviazali ma domorodci z divokého kmeňa. Musíme rýchlo odísť, než sa vrátia,“ odpovedala. A sotva dopovedala posledné slovo, okolo presvišťal šíp, ktorý sa zapichol v strome. Ozval sa mohutný krik divokého kmeňa, ktorý sa za nimi rozbehol. Altangerel vzal Sienu cez plece a utekal z ostrova, čo mu nohy stačili. Šípy a kopije prelietavali okolo nich. Dobehli až k člnu, Sienu prehodil na palubu a odtlačil čln celou silou. Kým ich kmeň stačil dobehnúť, už boli v bezpečnej vzdialenosti od brehu a plavili sa na Altangerelovu loď.

Altangerel vytiahol na palubu Sienu a posadil ju do svojej kajuty. „Ďakujem ti za záchranu, si statočný,“ neustále ďakovala. „Potešenie je na mojej strane, madam,“ odvetil. „Prosím ťa, kde to sme?“ opýtala sa Siena. „Varí to nevidíš? Sme na lodi. Na mojej krásnej lodi,“ hovoril Altangerel. „Prepáč, ale ja nevidím. Už od narodenia som slepá. Nepoznám farby, nikdy som nevidela krásny slnečný deň, či krásy oceánu,“ smutne odvetila.

Altangerel jej položil ruku na rameno a potom ju objal.

„Neboj sa. Poznám jednu legendu, ktorá vraví, že v týchto oceánoch existuje ostrov, ktorý ukrýva zázračné tajomstvo. Podľa mapy, nie sme ďaleko od údajného miesta, kde tento ostrov leží. Počkaj tu, idem ku kormidlu a zmením kurz,“ odvetil a utekal na kapitánsky mostík. Vytiahol z vrecka svoju mapu, premeral súradnice tajomného ostrova a zatočil kormidlom. Siena vyliezla na palubu, sadla si k okraju a vychutnávala si morský vánok. Po hodinách plavby mladý Altangerel neprestáva sledovať okolie. Čaká až zazrie nejakú pevninu. Sienu, ktorá od únavy zaspala, prebudil Altangerelov výkrik. „Už ju vidím! Už ju vidím! Už vidím pevninu! To musí byť legendárny ostrov! On naozaj existuje!“ tešil sa.

Začali sa približovať k ostrovu, z ktorého stúpala horúca para až k oblohe. Mohutný a hustý oblak dymu, pokrýval celý ostrov. Čím viac sa približovali k jeho pevnine, tým viac sa na hladine vody začali tvoriť bubliny, ako keď vrie voda. A ona naozaj vrela. Altangerel vyhodil kotvu do vody a zastavil loď. „Siena, musíš ma tu počkať. Nebudem riskovať zničenie lode a tvoj život. Nasadnem do člnu a budem pokračovať sám,“ odvetil a už skákal do člnu. Siena sa to nepáčilo, ale nemohla mu to zakázať. Altangerel dorazil na pevninu ostrova. Bol to asi najhorúcejší ostrov, aký kedy navštívil. Z piesku vyvierali gejzíry vriacej vody a miestami po povrchu bublala láva. „Čo by mohlo byť cenné v týchto hrozných podmienkach?“ čudoval sa. Ale na kopci, ktorý bol jediný na ostrove, si všimol žiaru svetla. Vyžarovala také druhy farieb, aké nikdy predtým nevidel. Veril, že tam nájde to, čo hľadá. V hrozných podmienkach šplhal do kopca, až dorazil na jeho vrchol, kde bol malý otvor. Nazrel cez okraj a zbadal malú hviezdu, ktorá žiarila tými najkrajšími farbami sveta. Z vrecka vytiahol svoju nádobu na vodu a vylial ju. Natiahol ruku s nádobkou k maličkej hviezde a nabral si z nej jej farebnú žiaru. S kúskom hviezdy vo fľaši sa pustil späť k lodi za Sienou. Vyčerpaný došiel k svojmu člnu a z posledných síl dopádloval k svojej lodi. Siena mu pomohla na palubu. Altangerel si ľahol na zem a sily mu stačili len na to, aby vytiahol z vrecka nádobu s hviezdou vo vnútri. Podal ju Siene a povedal jej: „Otvor ju!“ Siena nádobu otvorila a oslňujúce farby malej hviezdy rozžiarili celú loď. Úžasná žiara osvetlila Sienine oči. „Auuuu!“ vykríkla a priložila si dlane na tvár. Keď ich opatrne zložila dole, uvidela malú farebnú hviezdu. „Wau! To je nádhera! Altangerel, ty si to dokázal. Daroval si mi zrak! Vidím všetky farby!“ tešila sa.

Otočila sa na Altangerela a na tvári sa jej vyfarbil úsmev. Čupla si k nemu, pozrela sa mu do očí a vravela: „Opäť ti ďakujem,“ odvetila a pobozkala ho.

Spoločne chytili kormidlo lode a pustili sa k západu slnka. Hlavy sa im vzájomne opreli a vychutnávali si výhľad zapadajúceho slnka.

Páčila sa Vám rozprávka?

Môžete ju podporiť zaslaním malej SMSky 🙂