Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Večne usmiata Tamara sa po zábavnom dni uložila do postele. Ako každý večer si zapla svoju obľúbenú audio rozprávku a zakryla sa perinou. Zo svojej postele, cez strešné okno, pozorovala nočnú oblohu.

Oči jej už zmáhala únava, rozprávka ju uspávala a blížil sa čas, kedy Tamara sladko zaspí a bude snívať sny, po ktorých jej srdce najviac túži.

Keď sa už zdalo, že zaspí, všimla si na nočnej oblohe predmet, ktorý ju znova prebral. Zdalo sa, že je to len ďalší satelit obiehajúci okolo obežnej dráhy. Ale bol väčší ako väčšina z nich. Aj svietil o čosi jasnejšie a farebnejšie. Bolo veľmi príjemne sledovať ho.

Tamara už opäť zatvárala svoje oči, keď ju znova neznámy objekt prebral. Tento krát sa z neho vyvalil stĺp svetla, ktorý siahal až k zemi. Prebudená Tamara vyskočila z postele na rovné nohy a pribehla k oknu. Z nočnej oblohy až po zem siahal stĺp žiarivého svetla.

 „Wau. To je nádherne!“ šepkala si. „A možno mi to svetlo chce niečo ukázať. Možno objavím niečo zaujímavé,“ premýšľala.

Táto myšlienka ju celkom pohltila. Rozhodla sa, že to pôjde preskúmať, veď je to len pár metrov od ich záhrady. Obliekla si Moonrise (čítaj: „munrajs“) mikinu, natiahla si tepláky, tenisky a s baterkou v ruke vybehla von. Prišla až k miestu, kde sa žiarivý stĺp svetla dotýkal zeme.

Tamara mala pravdu. Naozaj jej táto žiara svetla chcela niečo ukázať. Osvetľovala maličký výťah. Bol celý sklenený a vznášal sa pár centimetrov nad zemou.

Keď Tamara urobila krok bližšie k magickému výťahu, jeho dvere sa otvorili. „Wau! Tento výťah ma určite prepraví do vesmíru k vesmírnym dobrodružstvám,“ pomyslela si a nastúpila dnu.

Za pár sekúnd už bola medzi oblakmi. Pod nohami jej ležalo celé mesto zahalené do tmy. Napokon výťah dorazil do vesmírnej vlakovej stanici, presne do toho objektu, ktorý videla Tamara zo svojej izby.

Opatrne vystúpila z výťahu a od úžasu onemela. Stála vo vestibule vesmírnej vlakovej stanici. Všade navôkol prechádzali a prestupovali z vlaku na vlak najrôznejšie vesmírne bytosti. Malé, veľké, s chápadlami, vznášajúce sa, zelené, modré, ružové, okaté, chlpaté a akékoľvek, aké si dokážete predstaviť. Vesmírne vlaky prichádzali a odchádzali do najrôznejších kútov vesmíru. Na každom z nich bola aj ceduľka s nápisom, kam smerujú. Niekde bolo napísane: „planéta Dinosaurov,“ alebo „planéta Jednorožcov,“ ale Tamaru najviac zaujala ceduľka s textom: „planéta Hračiek.“

Rozbehla sa a nastúpila do vlaku, ktorý smeroval na planétu Hračiek. Dvere sa zatvorili a vlak sa rozbehol. K Tamare pristúpil neznámy tvor, sprievodca vlaku. Vyzeral, ako veľká jašterica a v ruke držal zvláštny prístroj. „Váš lístok prosím,“ povedal a vystrel svoju ruku alebo to bolo skôr chápadlo?

Tamara zostala zaskočená. Nemala totiž žiadny lístok. Snažila sa prehľadať svoje vrecká a začudovane vytiahla z mikiny veľmi zvláštny obdĺžnik. Vyzeral, ako papier, ale bol oveľa tenší a zároveň tvrdý, ako železo s nakreslenými zvláštnymi obrazcami. „Ďakujem za lístok, prajem Vám príjemnú cestu,“ povedal sprievodca a odišiel preč.

Tamara netušila, ako sa vesmírny lístok dostal do jej vrecka, ale rýchlo na to zabudla a užívala si nádherný výhľad z vlaku.

V diaľke už videla malú farebnú planétu, na ktorej vlak po chvíľke zastavil.
„Vítajte na planéte Hračiek,“ ozval sa hlas zo zvláštneho stroja a Tamara plná zvedavosti vystúpila.

To bola krása! Ako keby ožila rozprávka!

Plyšové hračky sa prechádzali po cestách postavených z lega, kde legový panáčikovia stavali nové budovy a autá. Plastový vojačikovia pochodovali po zelených lúkach a malé autíčka sa premávali sem a tam.

Tamara sa rozbehla k miestu, kde bol krásny ružový barbie dom. Bábiky tam sedeli pri okrúhlom stole a vychutnávali si čaj. Iné bábiky zase stáli pred skriňou s oblečením a skúšali si nové kúsky. Tamara si kľakla k ním a prihovorila sa: „Ahojte! Ja sa volám Tamara.“ Všetky bábiky stíchli a otočili hlavu smerom k nej. Jedna z nich povedala: „Ty si ale veľká bábika. Ani sa nezmestíš do nášho domčeka.“

Tamara sa zasmiala a vysvetlila im, že ona nie je bábika, a že prišla k nim z planéty Zem. Dlhú chvíľu sa s nimi hrala, smiala a zabávala. V hre ju vyrušil plyšový mravčiar, ktorý ju svojou papuľkou poklepkal po pleci. „Nevidela si tu náhodou malých mravcov?“ opýtal sa plyšový mravčiar. Ona sa otočila a vrhal sa na mravčiara. Objímala ho tak silno, až ho skoro rozpučila.

„Ty si ten najroztomilejší mravčiar v celom vesmíre!“ usmievala sa Tamara a naďalej objímala plyšovú hračku.

„Okej okej, som roztomilý ja viem. Hovoria mi to všetci. Ďakujem. Ale už dosť, lebo ma rozpučíš,“ povedal mravčiar.
Tamara sa postavila a obzerala sa okolo seba. Videla hračky, ako si žijú svoj pokojný život. „Ako je možné, že na tejto planéte ste všetky hračky živé? A tie moje doma nie sú. Prečo?“ opýtala sa Tamara mravčiara.

Mravčiar sa na ňu zadíval a vytiahol z vrecka malú fľaštičku s práškom. Prášok sa vo fľaške ligotal všetkými farbami. „Toto je magický prášok, ktorý ťažíme na našej planéte. Ak sním posypem akúkoľvek hračku, ožije,“ povedal. Potom natiahol ruku k Tamare: „Vezmi si ju. Posyp práškom svoje hračky a oni ožijú.“

Tamara bola nadšená. S radosťou prijala vzácny dar od mravčiara.
„Ďakujem! Ďakujem!“ tešila sa. „Ale počkaj Mravčiar, veď ani nepoznám tvoje meno. Máš nejaké?“ opýtala sa ho.
„Ó, áno. Všetci máme mená. Ja som mravčiar Edo.“

Tamara sa mravčiarovi Edovi ešte raz poďakovala a utekala na svoj vlak. Nevedela sa dočkať, kedy vyskúša magický prášok na svojich hračkách.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Klub robotov je úžasné miesto. Každý, kto vlastní robota, sa môže zapojiť do súťaží železných bojovníkov. Každú sobotu ráno sa nadšení robotiky stretávajú v klube, ktorý sa nachádza v suteréne miestnej knižnice.

Roboti navzájom súťažia v najrôznejších disciplínach. Niektorí pretekajú na robotej dráhe, ďalší si merajú silu zdvíhaním ťažkých predmetov, iný zase súťažia v matematických príkladoch a niektorí, ale len ti najželeznejší, navzájom zápasia. Na konci dňa, klub vyhlási robota, ktorý bol technologický najzaujímavejší a výhra jedinečnú cenu.

Malý Henry miluje robotov. V klube už zažiaril s robotom, ktorý bol najrýchlejší zo všetkých. Mal osem kolies a malý motor, ktorý poháňalo asi 20 tužkových bateriek. Nikto ho nedokázal predbehnúť. Jeho posledný robot zase triumfoval v matematických príkladoch. Nebol väčší, ako kávovar, ale jeho softvér, ktorý mu Henry naprogramoval, bol pompézny. Ani sto kalkulačiek by ho neporazilo. Matematické príklady počítal tak rýchlo, že sa zdalo, že aj na hodinách zastal čas. Lenže tento krát si Henry pripravil robota pre zápasenie. Vytvoril jedinečného plecháča, ktorý bol vyrobený z najtvrdšej ocele. Aj rýchlovarná kanvica by bola väčšia ako on, ale jeho telo bolo svižné a rýchle ako blesk. Na nohách mal malé kolieska, vďaka čomu mohol byť v súboji rýchlejší a obratnejší. Na hrudi mal nainštalované červené svetielko, aby vzbudzoval strach. V jednej ruke mal silné kladivo. Stačil jediný úder a ostatní roboti si museli zbierať súčiastky. V druhej ruke mal pripevnené lano. Bola totiž vystreľovacia. “Bum!” vyletela a mliaždila plechy súperom.

V sobotu ráno prišiel Henry do klubu robotov so svojím novým plecháčom. Celý deň sa mu darilo vyhrávať a porážať súperov. Roboti si zbierali súčiastky, pokrčené plechy a odchádzali domov. Henry sa tešil, na svoj ďalší triumf v klube. Lenže na konci dňa ho čakalo trpké prekvapenie. Oproti jeho plecháčovi sa postavil robot, ktorý vyčnieval z davu. Na prvý pohľad sa zdalo, že je to chodiaca chladnička. Hrubé a oceľové telo, mohutné nohy a paže ozrutné ako medveď. Päste mal také silné, že s nimi dokázal drviť aj kamenej. Postavil sa na súboj a už po niekoľkých sekundách, si Henryho robot nedokázal ani len pozbierať svoje súčiastky. Bol pokrčený v guličke, ako skrčený papier. Len to červené svetielko, ktoré mal na hrudi mu neustále svietilo.

Henry zostal zarazený. Nepočítal s takýmto robotím monštrom. Jeho niekoľko mesačná práca, na vývoji zápasníckeho robota bola zmarená v priebehu niekoľkých sekúnd. Na ďalšiu cenu od klubu mohol zabudnúť. Nečudo, že domov odchádzal sklamaný a zdrvený.

Henry sadol na svoj bicykel, do košíka nad predným kolesom hodil guličku zničeného robota a nešťastný sa vracal domov. Vonku sa už zotmelo. Slnko zapadlo a oblohu rozžiarili malé bodky neustále svietiacich hviezd. Henry si aspoň užíval výhľad na jasnú večernú oblohu. Vždy keď sa díval na hviezdy, spomínal si na slova svojho dedka. Ten mu vždy vravel, že ak uvidí padať hviezdu, musí v duchu vysloviť jedno želanie a to sa mu vyplní. Ale nesmie to nikdy povedať ani živej duši. A tak zakaždým, keď kráčal pod hviezdami, dúfal, že zahliadne aspoň jednu.

Odrazu sa na bicykli zastavil. Zdalo sa mu, že jedna hviezda predsa len chce spadnúť. Pretrel si rukami oči a zdvihol hlavu hore. Naozaj. Malá hviezda na oblohe sa začala zväčšovať. „Vyzerá to tak, že táto hviezda padá na zem,“ premýšľal na hlas. „Ou! Asi to bude tým, že ona naozaj padá! A mieri priamo na mňa!“ Vydesil sa Henry, hodil bicykel na zem a schoval sa za najbližším stromom.

„Búm! Prásk! Bang!“ Ta hviezda naozaj dopadlo len pár metrov od Henryho.
Po chvíľke, nenápadne, vykukol spoza stromu a uvidel dieru v zemi, okolo ktorej ešte horeli malé plamene a valil sa kúdol dymu. Opatrne prišiel k diere a nazrel dnu. „Nebola to hviezda, ale meteorit,“ povedal Henry. „Zrejme sa moje želanie nenaplní,“ zasmial sa v duchu.

Lenže v meteorite bola malá diera, cez ktorú bolo vidieť, ako v jeho vnútri niečo svieti.
„To je veľmi nezvyčajné,“ povedal Henry a vytiahol meteorit z diery. Jeho veľkosť basketbalovej lopty nebola drastická, ale aj taký malý kúsok meteoritu je poriadne ťažký. Sotva sa mu ho podarilo vytiahnuť. Ešte z neho sálalo teplo a tak chvíľku počkal, pokiaľ nevychladne.

Henry vložil ruku do vnútra meteoritu. Okamžite sa zlomil a rozložil sa na dve polovice. V jeho strede ležala železná rukavica. „To nie je možné! Dedo mal pravdu! Moje želanie sa naplnilo! Presne toto som si želal!“ tešil sa Henry a začudovane hľadel na zvláštny objav.

Vytiahol železnú rukavicu a veľmi opatrne do nej strčil svoju pravú ruku. Rukavica sa okamžite prisala. Telo mu začalo vibrovať. Kosti a koža sa mu začali meniť na oceľ a v žilách začal cítiť silu robota.

Otočil hlavu k rieke a počul, ako sa kovová konštrukcia otáča. Vo vode zazrel svoj odraz. Díval sa na skutočného robota. „Neverím vlastným očiam! Naozaj som sa premenil na robota!“  Chvíľu skúšal nové schopnosti a skúmal svoje kovové telo. „Tento robot, vlastne ja, výhram v najbližšiu sobotu novú cenu v klube robotov!” tešil sa Henry. Na železnej rukavici potom zatočil spojom a opäť sa premenil na obyčajného chlapca.

Vyskočil na svoj bicykel a ponáhľal sa domov. Celý týždeň čakal, kedy končene príde víkend, aby mohol všetkým predstaviť svoju novinku.

V sobotu ráno už čakal pred klubom robotov, ako prvý. Hneď ako sa dostal do vnútra a súťaže robotov sa začali, zapísal svojho robota, vlastne seba, do zápasníckej zóny. Na ruku si nasadil železnú rukavicu a transformoval sa na robota. Keď prišiel na rad, nedal žiadnemu inému robotovi šancu a vo finále ho už čakal obrí robot, ktorého prezývali „chladnička“.

Henry bol po celom dni unavený, ale robot chladnička bol čoskoro na zemi a jeho súčiastky sa váľali po celom klube. Henry víťazoslávne zodvihol ruky nad hlavu a oslavoval. Zložil si svoju železnú rukavicu a všetci okolo neho takmer onemeli. Neverili vlastným očiam. Ešte nikdy nevideli človeka premeniť sa na robota.

Henryho železná rukavica sa stala symbolov klubu robotov a Henry s ňou vyhral ešte veľa súťaží a cien.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Atmosféra, ktorá obklopuje srdcia všetkých. Čas, kedy nádej a radosť prenikajú do našich životov. Za oknami tancuje svetlo vianočného stromčeka, ktorý zdobí skoro každý dom. Kuchyne sa nesú vôňou vianočných jedál a malé oči detí sa nevedia dočkať prekvapení, ktoré pod vianočným stromčekom čakajú.

 Mária, Eva a Adam sa obliekli do svojho najkrajšieho oblečenia. Otec dokončoval vianočný šalát a mama chystala vianočnú rybu. Zo starého rádia v drevenom obale vyhrávali vianočné koledy a v krbe praskal oheň. V obývačke bol prestretý stôl so šiestimi stoličkami a s prestieraním pre šesť ľudí.

„Oci? Prečo prestierame pre šesť ľudí, keď je nás len päť?“ opýtala sa najmladšia Eva.

Otec sa na ňu pozrel, rukou ju pohladil po vlasoch a povedal: „No, a čo ak by k nám niekto chcel prísť? Takto budeme pripravení.“

Samozrejme, deti vedeli, že otec vtipkuje, ale aj tak to nechápali a radšej pokračovali vo svojej vianočnej nálade. Cez okno pozorovali betlehemskú hviezdu, ktorá každoročne oznamuje príchod Vianoc.

Konečne nastal štedrovečerný čas a večera mohla začať. Na stole horel plamienok sviečky a vianočná koleda hrala z rádia na okne. Pustili sa do spoločných debát, deti spomínali skromné darčeky, ktoré si želali pod vianočný stromček a otec im rozprával svoje veselé príhody z detstva. Mama sa usmievala a do debát prispela tiež svojou dobrou náladou a príbehmi.

Čas na hodinách plynul, večera sa pomaly blížila ku koncu, keď sa odrazu ozvalo klopanie na vchodové dvere. Všetci za štedrovečerným stolom stíchli a upriamili svoj pohľad na otca. Len vianočná koleda sa ozývala po miestnosti. Otec sa postavil a šiel sa pozrieť k dverám. Otvoril dvere a pred prahom stál chlapec. Vonku snežilo, mrzlo a chlapec mal oblečené staré nohavice s množstvom dier a jedno tenké tričko. Pleť mal krásne hnedú ako vianočný medovník. Na pohľad bol veľmi špinavý, ale otec nemal to srdce nevpustiť ho dnu, keď je čas Vianoc a opýtal sa ho: „Ahoj, chceš sa k nám pridať na vianočnú večeru? Máme jedno miesto stále voľné.“ Umrznutému chlapcovi zasvietili oči od radosti. Nesmelo prikývol a vkročil cez prah dverí dovnútra. Zo susedného domu kričal sused na otca, aby chlapca nepúšťal dnu, že je to špinavý žobrák. Otec však dvere zatvoril a suseda ignoroval.

Chlapca usadil na voľné miesto, ktoré vždy z vtipu pripravoval. Malá Eva sa nahla k sestre Márii a povedala jej: „Vidíš, ešteže ocko pripravil jedno miesto navyše.“

„Ahoj. Tak ako sa voláš?“ opýtal sa zvedavý Adam.

Chlapec bol premrznutý na kosť, a tak mu mama priniesla deku, aby sa mohol zohriať. Naliala mu teplý čaj a do taniera nabrala teplú vianočnú hubovú polievku. Chlapec najprv ochutnal niekoľko lyžíc z teplej polievky, napil sa niekoľkokrát z čaju, ktorý bol ochutený škoricou a vianočne rozvoniaval. Konečne sa jeho vysilené telo zahrialo a on mohol odpovedať na Adamovu otázku.

„Volám sa Imani.“

„A odkiaľ si prišiel?“ opýtala sa najstaršia Mária.

„Som z miesta, kde Vianoce sú len o spoločnom sedení v kruhu, bez darčekov, bez vianočného stromčeka a hromady jedla,“ odpovedal Imani.

„A kde máš svoju rodinu, rodičov či súrodencov?“ opýtala sa mama.

„Nemám nikoho, vyrástol som v sirotinci a šiel som sa prejsť, aby som sa nasýtil pohľadom na vianočné stromčeky aspoň cez okná, ale zablúdil som,“ hovoril Imani.

„Ale prečo si prišiel práve k nám?“ opýtal sa zvedavý otec.

Imani im vysvetľoval, že klopal na mnoho dverí, ale od každých ho poslali preč. Jedine otec so svojou rodinou ho prichýlili a zahriali. Rozprával a vysvetľoval im, ako ho kroky doviedli pred ich dvere.

Mama ešte ponúkla zblúdenému a osamelému chlapcovi rybu a zemiaky a pripravila aj domáci koláč.

Otec sa pozrel na hodinky a povedal: „Ak je každé brucho za stolom plné, navrhujem presunúť sa k vianočnému stromčeku. Poďme zistiť, či tam nájdeme naše skromné dary, ktoré sme si želali.“ „Hurá!“ vykríkli všetky deti za stolom a rozbehli sa k vianočnému stromčeku. Ale najmladšia Eva sa vrátila, chytila chlapca menom Imani za ruku a povedala mu: „Poď aj ty, určite tam bude darček aj pre teba.“

Otec doplnil: „Myslím, že má pravdu, poď s nami k vianočnému stromčeku.“

Imani súhlasil, ale ešte chcel dojesť makové bobáľky a sľúbil, že hneď potom dobehne za nimi. Otec a Eva súhlasili a odišli k stromčeku. Keď prišli do miestnosti, neverili vlastným očiam. Pod stromčekom bola hromada darčekov. Obrovská kopa darčekov. Malé, veľké a všetky krásne zabalené. Mária, Eva a Adam dúfali v skromné darčeky, takže toto ich poriadne zaskočilo. Eva sa opäť rozbehla späť do kuchyne, aby zavolala Imaniho k vianočnému stromčeku a vybral si darčeky aj on.

„Čože? Imani? Kde si? Haló?“ vykrikovala po kuchyni Eva. Celá rodina k nej dobehla a spoločne hľadali zatúlaného chlapca. Ale on odišiel. Nezostalo po ňom nič, len malý odkaz na papierovej vreckovke: „Ďakujem, za vaše milé pohostenie.“

Rodina zostala zaskočená. Chlapec bol preč, ale kúzlo Vianoc, ktoré so sebou priniesol, zostane v tejto rodine ešte dlho.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Simon je už skutočným vynálezcom. Za sebou má niekoľko úžasných projektov. Napriek tomu, že sa pri niektorých z nich nevyhol chybám, každý neúspech ho len posilnil v jeho odhodlaní. S jeho kreatívnym duchom nikdy neprichádza nuda. Simon je stále obklopený inšpiráciou a venuje sa neustálemu vymýšľaniu a tvorbe nových inovácií. Môžeme ho pokojne nazvať priekopníkom a vášnivým vynálezcom, ktorý nikdy nezastaví svoju vytrvalú cestu za objavmi.

 Dnes, v sobotu ráno, mal hlavu zaborenú v kope papierov, ktoré boli pokreslené ešte nezrealizovanými nápadmi na nové vynálezy. Kreslil ďalšie a ďalšie a zapisoval si nové myšlienky, ktoré mu napadli večer pred spaním. Lenže tok jeho kreatívnych myšlienok prerušila jeho mama. Vošla do jeho izby a poprosila ho, aby si spravil malú prestávku a izbu si upratal. On prikývol a sľúbil, že sa do toho okamžite pustí. Simon bol zodpovedný, a to čo sľúbil, to sa vždy snažil dodržať.

Zodvihol hlavu od stola a rozhliadol sa po izbe. Bola zaplavená neporiadkom z celého týždňa. Použité ponožky sa povaľovali v každom rohu izby, jeho papiere s poznámkami boli nalepené na každom nábytku. Oblečenie mal prehodené cez dvierka na skrini a keď kráčal po izbe, pod nohami mu praskali omrvinky z jedla.

 „Myslím si, že je najvyšší čas urobiť poriadok. O chvíľu sa už nebudem mať ani kam pohnúť. V čistej izbe budú aj moje myšlienky tvorivejšie,“ povedal si sám pre seba.

Lenže bol tu malý háčik. Upratovanie bolo niečo, čo ho vôbec nebavilo. Bola to činnosť, ktorá ho nenapĺňala a považoval ju za stratu času.

„Uf! Upratovanie skutočne neznášam,“ bedákal na svojej stoličke pri pracovnom stole, kde tvoril všetky svoje vynálezy.

„Počkať, počkať, som predsa vynálezca! Vytvoril som už množstvo skvelých vecí. Napríklad lietajúci oblek, ten bol skutočne nezničiteľný. Alebo lietajúce auto, či môj zvierací prekladač. Určite si poradím aj s týmto problémom. Vyriešim ho raz a navždy!“ povedal odhodlane a hneď vzal ceruzu do ruky a jeden čistý papier. Po niekoľkých minútach nakreslil nový vynález. Zahľadel sa naň a hrdo povedal: „Toto bude ten najdokonalejší vynález, aký som kedy vyrobil!“

 Bez zaváhania sa pustil do realizácie. Na kôpku v garáži si uložil rôzne kovové materiály a potom sa vrátil k počítaču, aby dokončil tú najdôležitejšiu vec. Vytiahol malý čierny USB kľúč a utekal späť do garáže. V jej strede už stál malý plechový robot. Simon k nemu podišiel odzadu, otvoril zadný kryt na hlave robota a strčil kľúč dovnútra. Na USB kľúči mal softvér s umelou inteligenciou. Kryt potom zatvoril a robota zapol. Zablikal, zahučal a oči sa mu rozsvietili v slabomodrej farbe. Zahľadel sa na Simona a povedal mu: „Ahoj. Som pripravený k tvojim službám. Prosím, ukáž mi neporiadok, ktorý potrebuješ upratať. Ja si s ním poradím. Som určený na upratovanie.“

 „Fantázia, fantázia!“ tešil sa Simon. „Ty naozaj funguješ! Poď, ukážem ti tvoju prvú úlohu.“ Simon vzal robota so sebou do svojej izby a postavil ho do stredu miestnosti. „Toto je tvoja prvá úloha. Musíš túto izbu upratať dokonale!“ Robot neváhal ani chvíľu. Farba očí sa mu zmenila na zelenú a hneď sa pustil do práce. Ponožky pozbieral a zaniesol ich k práčke, oblečenie poskladal do skrine, papiere abecedne roztriedil a podlahu povysával. Simon sa nestačil diviť. Jeho najnovší vynález bol úchvatný. Fungoval na 100 %!

 Od tohto momentu už Simon nemusel upratať ani len jednu ponožku. Všetko zaňho urobil robot. Každý jeden deň robot upratoval celú domácnosť. Nemalo to chybu a fungovalo to ideálne.

 Lenže jedného dňa, keď sa Simon zobudil a poprosil robota, aby mu upratal pyžamo, zostalo ticho. Robot sa neozýval. Simon si myslel, že sa len vybila jeho batéria, ale keď ho po hodine hľadania nenašiel v celom dome, veľmi rýchlo pochopil, že robot ušiel. Simon sadol na bicykel a vydal sa ho hľadať. Celé hodiny krúžil mestom, ale po robotovi ani stopa. Rozhodol sa, že prehľadá aj časť lesa neďaleko mesta. Bicyklom dorazil až k lesnej studničke, ktorá sa nachádzala pod lesnou lúkou. Ovlažil si tvár vodou a vtedy si všimol svojho robota, ako sedí uprostred lúky. Rozbehol sa za ním a už z ďaleka naňho kričal. Keď k nemu dobehol, uvidel čosi nezvyčajné. Robot mal predpaženú ruku a na prste mu sedel nádherný motýľ.

„Čo to tu robíš? Prečo si nesplnil moju požiadavku? A ako si sa sem dostal?“ vypytoval sa nechápavý Simon.

 Robot sa k nemu otočil a povedal: „Ja už viac nechcem len upratovať. Chcem byť krásny a voľný ako tento motýľ,“ a upriamil pohľad na motýľa.

Simon zostal ohromený pokrokom, ktorý jeho robot so softvérom umelej inteligencie dokázal.

„To bola naozaj múdra myšlienka na to, že si len robot. Som skutočne ohromený,“ hovoril zaskočený Simon.

„Počuj, myslím, že mám pre teba riešenie. Môžeš sa stať mojím asistentom pri vytváraní nových vynálezov! Spoločne vytvoríme také vynálezy, ktoré ohúria aj celý svet!“ Roboti väčšinou nemajú emócie, ale tento bol iný. Vyžarovala z neho radosť zo Simonovej ponuky. Dokonca ho aj objal.

 „Simon? Ale ak budem tvoj pomocník, kto bude upratovať tvoju izbu?“ opýtal sa robot. Simon sa naňho pozrel a usmial sa: „Neboj sa. Naša prvá spoločná úloha bude vytvorenie nového robota na upratovanie. Ale upravíme ho tak, aby ho jeho poslanie skutočne bavilo a nechcel ho nikdy zmeniť.“

 Potom sa obaja postavili, Simon naskočil na svoj bicykel a robot sa posadil na zadný nosič. Viezli sa lesnou cestičkou domov a robot povedal: „Simon, ja nemám žiadne meno.“ Simon zastavil bicykel a otočil sa smerom k robotovi: „A ako by si sa chcel volať?“ Robot bez zaváhania a premýšľania odpovedal: „Motýľ.“

„Wau! Trochu nezvyčajné meno pre robota, ale v poriadku. Budem ťa volať Motýľ.“

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

3, 2, ,1!  Štart! Trojica kozmonautov práve odštartovala za svojím dobrodružstvom. Ich cieľ je nová planéta, ktorú chcú preskúmať a nájsť vhodne podmienky pre život.

 Kontrolky na palubnej doske signalizujú, že štart prebehol úspešne a vesmírna raketa dosiahla hranicu obežnej dráhy. Po náročnom štarte v tlaku obrovskej rýchlosti si konečne môžu zložiť helmy a odpútať sa. V kabíne rakety sa kozmonauti vznášajú, doslova lietajú. Nulová gravitácia im umožňuje beztiažový stav. Pred sebou majú dlhú cestu a čas si budú krátiť prácou a oddychom.

 Kapitánka posádky Valentína sedí pri kormidle a kontroluje súradnice a dráhu letu. Alan ma na starosti riešenie technických požiadaviek a stará sa o batérie, ktoré poháňajú všetky systémy v rakete. Michael je hlavný geológ a preto je zodpovedný za vyhodnocovanie dát z novej planéty. Je to veľmi sľúbené miesto pre život. Určite stojí zato, preskúmať ju.

 Nové technológie a nové možnosti poháňajú raketu vysokou rýchlosťou a posádka, tak dokáže prekonať tisíce kilometrov za oveľa kratší čas. Aj napriek tomu, ich cesta bude trvať niekoľko mesiacov.

 Čas ubiehal, cesta sa skracovala a konečne prišiel čas pripraviť sa na pristátie. Ešte zopár hodín a raketa dosiahne svoj cieľ. Kapitánka Valentína pripravovala raketu na pristátie. Alan a Michael jej pomáhali. Všetci traja sedeli vo svojich kreslách a spoločne riadili kroky na pristátie.
„Kapitánka, všetky kontroly batérii a motorov sú pripravené pre pristátie,“ skonštatoval Alan.
„Aj z mojej strany sú všetky systémy pripravené na pristátie, kapitánka!“ zahlásil aj Michael.

 Kapitánka Valentína sa poďakovala a pokračovala ďalej v postupnom približovaní sa k planéte. Lenže dostali sa do situácie, s ktorou nikto nepočítal. Neznámy meteorický roj sa prehnal okolo ich rakety.

 „Bum! Prásk! Cink! Tínk! Beng!“ ozývalo sa cinkotanie na kovových dieloch rakety.

„Meteorický dážď! Musíme kľučkovať!” vykríkla kapitánka. Vzala riadenie lode na manuál a snažila sa uhýbať nárazom. Robila čo bolo v jej silách, ale nedokázala uhnúť všetkým lietajúci kameňom. Niekoľko malých meteoritov preniklo cez plášť rakety.

„Mám tu na displeji viacero červených kontroliek! Systémy motorov začínajú kolabovať!”“ kričal Michael.

„Zásah! Aj systémy batérií ukazujú značné poškodenie!“ desil sa Alan.

„Myslím, že strácame kontrolu nad našou raketou!“ vykríkla kapitánka.

 Raketa sa stala neovládateľnou a odchýlila sa od kurzu. Už viac nemierila k planéte, na ktorej mali pristať. Nabrali smer ďaleko od nej a rútili sa vesmírom neovládateľnou rýchlosťou a rotáciou.

„Kapitánka! Takto to dlho nevydržíme! Raketa sa rozpadne!“ upozorňoval Michael.

“Na planétu, kam sme smerovali sa už nedostaneme!” skonštatoval Alan.

„Nebojte sa, niečo ma napadlo,“ povedala Kapitánka Valentína.

Alan a Michael horeli zvedavosťou. „Nemáme čas na hádanky! Aký je plán B?“ Kapitánka vypustila posledné funkčné trysky a upravila kurz rakety na nový cieľ.
„Planéta, kde sme mali pristáť, má ešte niekoľko mesiacov, ktoré okolo nej obiehajú. Vybrala som ten najbližší. Pristaneme na jednom z jej mesiacov!“ povedala ráznym hlasom.

 Michael zostal zhrozený. „Ale, ale … Veď o mesiacoch nemáme žiadne informácie, nevieme čo nás na ich povrchu čaká!“

Kapitánka otočila hlavu k Alanovi a povedala: „Je to lepšie ako vybuchnúť v rakete, ktorá sotva drží po hromade.“

 Diery v rakete sa postupne zväčšovali, výbuchy sa ozývali celou kabínou a postupne prichádzali o všetky systémy. Našťastie už boli na dosah mesiaca, na ktorom chceli pristať. Prešli do jeho obežnej dráhy a gravitácia mesiaca ich začala priťahovať. Kúsky ocele odlietavali z rakety a jej pád na povrch mesiaca sa zrýchľoval.

 „Hneď ako budeme v atmosfére mesiaca, musíme sa všetci traja katapultovať! Na povrch pristaneme padákom!“ kričala kapitánka na svojich kolegov. Všetko sa triaslo a škrípajúce zvuky sa stupňovali. V rakete začala narastať vysoká teplota.

„Pripravte sa! O tri! Dva! Jedna! Katapultujte sa!“ vykríkla kapitánka a všetci traja sa okamžite katapultovali. Ich kresla vystrelili z rakety von a aktivovali sa padáky. Pár sekúnd po tom sa raketa rozletela na malé kúsky.

 „Myslím, že sme unikli len o vlások,“ zahlásil Alan.
„Dúfam, že pristaneme na pevnej zemi a nie v horúcom plyne alebo láve!“ strachoval sa Michael.

 Trojica kozmonautov letela v padákoch dole cez husté mračná. Po niekoľkých sekundách, keď sa im už podarilo preniknúť cez oblaky, naskytol sa im nádherný pohlaď. Pod ich nohami sa rozprestieral divoký prales. Džungľa hustejšia a zelenšia, ako tá na planéte Zem. Nádherné hory, pastviny a pestré rastliny.

 Kozmonauti padli medzi husté vetvy stromov. Padáky sa im zamotali v konároch a oni zostali visieť na strome. Viseli v obrovskej výške. Stromy tu boli také vysoké, ako najvyššie budovy na našej planéte.

„Páni, ako sa dostaneme dole z tejto výšky?“ opýtal sa Michael. Lenže nevedel, že ich kresla, s ktorými sa katapultovali, mali zabudované aj trysky. Lana padákov porezali a pomocou trysiek pristáli na zemi. Postavili sa, vyfúkli si a rozhliadli sa okolo seba. Okolo nich bola tráva vysoká ako domy, kamene veľké ako hory a stromy siahali do výšky, ako mrakodrapy.

 „Myslím, že sme pristáli v peknej divočine,“ povedala kapitánka.

„Je to neuveriteľné! Uvedomujete si to? My sme práve objavili nový svet vo vesmíre! Je to prvý svet podobný tomu nášmu!“ nadchol sa Michael.

 V prvom rade potrebovali zistiť, ako vyšlú signál na planétu Zem o tom, že ešte stále žijú a potrebujú pomoc. Museli prečesať okolie, aby našli vhodné miesto na rozloženie komunikačného satelitu, ktorý mala so sebou kapitánka. Nezostávalo im nič iné, len sa touto neznámou divočinou pretĺkať.

 Kráčali a spoznávali také horniny, aké nikdy predtým nevideli. Divočinou sa ozývali najrôznejšie zvuky zvierat, ktoré ju obývali.

„Priatelia, tieto zvuky zvierat, ktoré tu žijú sú prvý mimozemšťania, akých ľudstvo našlo a počulo,“ hovoril natešený Alan.

 Po hodinách chôdze prišli k veľkému hniezdu. Na zemi vo vysokej tráve v obklopení mohutných kameňov a skál bola vystlaná suchá tráva a konáre, na ktorých ležalo niekoľko vajec. Ich výška bola porovnateľná z Mamutom.

„Čo to asi môže byť? Aké zvery žijú na tejto planéte?“ čudovala sa kapitánka, ktorá ani netušila, že jej otázka bude čoskoro zodpovedaná. Okolie sa začalo otriasať od dupotu obrovského zvieraťa, ktoré sa k ním približovalo. Trojica kozmonautov zostala stáť, ako prilepená a nestačili sa diviť. Z poza gigantického stromu vyliezol Tyrannosaurus Rex.

„To nemôže byť pravda! Žijú tu dinosaury! Zrejme nežili len na našej planéte!“ povedal prekvapený Michael. A kým si on vychutnával pohľad na dinosaura, Valentína a Alan sa dali na útek. Michael sa k nám pridal a všetci traja bežali preč. A mali šťastie. Dinosauria matka ich nechala na pokoji, zostala so svojimi vajíčkami.

 Kapitánka, Alan a Michael sa rýchlo vyšplhali na najvyšší strom. Valentína vytiahla svoj prenosný komunikačný satelit a začala vysielať signál S.O.S. na planétu Zem. Riadiace vesmírne centrum prijalo správu a okamžite k nim vyslalo  záchrannú raketu, ktorá bola ešte rýchlejšie a výkonnejšia.

 Trojica kozmonautov však musela niekoľko dní čakať v korune vysokého stromu odkiaľ pozorovali to najneuveriteľnejšie divadlo, aké kedy videli. Dinosaury rôznych druhov sa prechádzali pod ich nohami a oni mohli sledovať život, ktorý panoval na planéte Zem pred vyše 66 miliónmi rokov.

Stiahni si mobilnú aplikáciu

a rozprávku si môžeš prečítať alebo vypočuť.
V mobilnej aplikácii nájdeš všetky rozprávky na dobrú noc ak a tiež všetky audio rozprávky.

Tália je malé zvedavé dievča, chamtivé po dobrodružstvách. Dlhé chvíle rada trávi pri svojej babičke a počúva jej fantastické príbehy.

Jedného teplého večera jej babka rozprávala zážitky o krajine, v ktorej bývala, keď bola ešte malá. Spomínala na zelené lúky a polia, ktoré lemovali čisté rieky. Stačilo vytiahnuť vedro s vodou zo studne a uhasiť smäd. Dnes to mala Tália so svojou rodinou a priateľmi úplne iné. Vody už nebolo dostatok ako zvyčajne a bola veľmi vzácna. Tália sa každý deň musela vybrať na dlhé hodiny chôdze za zdrojom vody. Nabrala veľkú fľašu až po okraj a priniesla ju domov k svojej rodine. Takto trávila celé dni, honbou za vodou, ale s piesňou na perách.

            Cestou sa vždy zastavila na novom mieste a spoznávala ho. Každý deň bol takmer rovnaký. Lenže jeden deň zmenil všetko. Tália prišla k studničke, kde chodievala pre vodu, avšak z dňa na deň tento prameň vyschol. Tália bola vydesená, nevedela si predstaviť, že domov príde bez vzácnej vody. A tak sa rozhodla, že pôjde ešte ďalej a nájde novú studničku, ktorá ešte nevyschla. Nohy ju už boleli a pery jej praskali až do krvi od sucha. Rozhodla sa, že si oddýchne v malej jaskyni, ktorú pred sebou zbadala. „Skvelé! Tu sa zložím a načerpám energiu na ďalšiu cestu. Navyše v tej jaskyni bude určite príjemný chládok, to potrebujem,“ hovorila si Tália.

            Prestrela si v malej jaskyni a dokonca ju postretlo aj kúsok šťastia. V jaskyni objavila maličký pramienok vody. Veľmi sladkej, studenej a osviežujúcej vody. Naplnila svoju fľašu po okraj a vypila ju jedným dúškom. Bola taká spokojná, až od únavy zaspala.

            Ráno sa prebudila spolu s východom slnka. Posadila sa a poriadne sa ponaťahovala. Rozospaté oči pomaličky rozlepila a myslela si, že ju klame zrak. V prameni, z ktorého včera pila tú najchutnejšiu vodu, stálo nezvyčajne vajce. Nebolo biele ani žlté, ba ani hnedé. Na prvý pohľad sa zdalo, že je ružovej farby, ale pri druhom pohľade bolo jasne cítiť zelenú farbu, alebo to bola vlastne modrá? Nevedno. Ale bolo nádherné. Tália si naplnila nádobu s vodou a vajíčko vzala so sebou.

            Keď dorazila domov, vodu podala rodine a priateľom, ale vajíčko si odložila na bezpečné miesto. Vedela, že ak ho ukáže ostatným, budú chcieť vajíčko zjesť.

Každý deň sa o vajíčko starala, prikrývala ho trávou a senom, aby ho zohriala. Dni ubiehali a vajíčko už bolo pripravené. Jeho škrupinka začala praskať. Najskôr odpadla malička časť škrupinky a neskôr sa oddelila celá jedna polovica a z vajíčka vykukol malý tvor. Z rozbitej škrupinky hľadel malý okrídlený koník. Srsť mal smotanovú a jeho hriva žiarila pestrými farbami.

            „Ty si krásna!“ roztápala sa Tália, ktorá celý proces sledovala. Zároveň si uvedomovala, že to je tá najbizarnejšia vec, akú kedy videla.

„Je to veľmi zvláštne, lebo takto kone neprichádzajú na svet. Ale ty si lietajúci kôň, možnože si napoly vták,“ čudovala sa Tália a hneď jej vymyslela meno. „Budem ťa volať Pegas,“ povedala.

Ako dni ubiehali, malá Pegas rástla a bola čoraz silnejšia. Samozrejme, že takéto tajomstvo nemohla Tália dlho ustrážiť. Rýchlo sa rozniesla správa o lietajúcej Pegas. Malá Tália pútala všetku pozornosť v krajine, v ktorej bývala.

            Pegas sa stala atrakciou a všetci ju chodili obdivovať. Lenže našli sa aj takí, ktorí ju chceli získať pre seba. Netrvalo to dlho a počas jednej jasnej noci ju niekto ukradol.

Smutná a nešťastná Tália ju hľadala celý deň, ale márne. Slnko už zachádzalo za horizont, no Tália sa nevzdávala a hľadala ďalej. A bola úspešná. Pegas našla v malej chatrči, kde ju pytliaci držali v reťazi. Počkala za oknom, pokiaľ nezaspia. Keď už všade navôkol ľahla sýta noc a v chatrči sa ozývalo chrápanie, vyslobodila Pegas a utiekla s ňou preč. Ďaleko od miesta, kde vyrastala, pretože tam už viac neboli v bezpečí.

            Tália kráčala celú noc. Bez jedla a bez vody, na chrbte obetavo niesla svoju malú Pegas, ale len do chvíle, pokiaľ sa jej nohy podlomili a ona spadla na zem. Tuho zaspala na celý deň a celú noc.

            Keď sa konečne zobudila, ucítila čerstvý vánok, ako jej brázdi tvár. Otvorila oči a onemela od úžasu. Niesla sa na chrbte Pegas, ktorá mocne mávala svojimi pompéznymi krídlami a stúpala vysoko k oblakom. Pegas za jednu noc a jeden deň, pokiaľ Tália spala, vyrástla na zdatnú kobylku s mohutnými krídlami.

            „Pegas! Kam ma to nesieš?“ čudovala sa Tália. Pegas neodpovedala, pretože rozprávať nevedela a letela ďalej cez hustú hmlu oblakov. Leteli vyššie a vyššie, až boli tak vysoko nad oblakmi, že ani zem nebolo vidieť. Postupne sa v diaľke pred nimi začala objavovať pevnina. Vlastne, skôr to bol lietajúci ostrov, ktorý sa vznášal vysoko nad oblakmi.

            Pegas zostúpila na okraj pevniny. Pomalým klusom docválala k miestu, odkiaľ vyvierala krištáľovo čistá voda. Tália zliezla dole a ponorila ústa do vody. Pila, čo jej hrdlo ráčilo.

„To je úchvatná chuť, Pegas. Čo je to za miesto, odkiaľ o ňom vieš?“ vypytovala sa, aj keď vedela, že Pegas nevie rozprávať. A opäť ponorila hlavu do prameňa a hltala vodu.

            „Toto je môj domov,“ odvetila Pegas. Tálii až voda zabehla do krku a skoro by sa udusila. Zodvihla hlavu, postavila sa a objala Pegas.

„Ty naozaj hovoríš?“ čudovala sa Tália.

„U mňa doma je všetko možné. Môžeš si užívať naše dary a náš prameň, ktorý nikdy nevyschne,“ odvetila Pegas. „Zachránila si ma a starala si sa o mňa, som tvojou dlžníčkou. Vezmi si tento náhrdelník s kameňom z nášho prameňa,“ povedala Pegas.

            Tália dar prijala a navliekla si na krk náhrdelník. V jeho strede visel trblietavý kameň z prameňa s magickou silou. Kdekoľvek tento kameň Tália priloží, tam vznikne nový prameň vody.

            Tália vyskočila Pegas na chrbát a zleteli dole do krajiny, kde žila so svojou rodinou a priateľmi. Zliezla z chrbta lietajúceho koňa a pokľakla k najbližšej skale. Náhrdelník priložila ku skale, z ktorej okamžite začala striekať voda. Celá osada sa tešila a obdivovali Táliu za jej skvelý a hrdinský čin. Pili vodu z prameňa a uhasili svoj večný smäd.

Tália vyskočila na Pegas a spoločne sa vrátili späť do krajiny nad oblakmi.