Labutie dievča

Uprostred hlučného a ubehaného mestečka leží krásny zelený park. Veľkou ozdobou tohto parku je obrovské jazierko. Množstvo ľudí z mesta na jeho brehu relaxuje. Je to pokojné a príjemné miesto.

Aj malá Viktória uteká po škole rovno k jazeru. Teší sa z jeho krásy a užíva si pokojný relax. Ale jej najväčšou záľubou sú labute. Plávajú si po jazere so vztýčenou hlavou. „Wáu, sú to pravé dámy!“ obdivuje. Hlasno na nich zakričí a zamáva im. Labute zatrepocú krídlami a natešené jej pristanú pri nohách. Vždy im prinesie niečo dobré zo svojej nedojedenej desiaty zo školy. Vyhadzuje im kúsky chleba do vzduchu, ktorý chytajú do svojich veľkých zobákov.
Viktória sa s labuťami spriatelila. Navštevovala ich dennodenne. Často ich z brehu pozorovala, ako plávajú, občas si ich aj kreslila do svojho zošita. No niekedy, keď pri jazere neboli iní ľudia, Viktória vyskočila na chrbát jednej z labutí, objala ju okolo krku a spoločne sa plavili. Bola to nádherná plavba na snehobielej labuti.
Netrvalo dlho a Viktória sa naučila aj labutiu reč. Bola ta jemná melódia, ktorú musela vytvárať hmkaním. Takto dokázala labutiam povedať, čo len chcela. Často im hovorievala svoje zážitky, ale aj to čo ju trápi, a oni ju pochopili. Labute boli pre Viktóriu najlepší kamaráti.
Ale nebolo to len o hre. Malá Viktória pomáhala starej mame s domácimi prácami a ona ju vždy odmenila mincou. Keď si nazbierala peknú kôpku mincí, zašla do obchodu so zvieracím krmivom a vypýtala si: „Prosím Vás, to najlepšie krmivo pre labute.“ Z vrecka vytiahla malú peňaženku a vysypala svoje poctivo zarobené mince. Vedierko krmiva hodila do košíka svojho bicykla a vybrala sa k jazeru. Keď dorazila, bicykel pohodila na breh jazera a z vedierka sypala krmivo do vody. Labute sa veľmi tešili. Chceli sa Viktórii poďakovať, a tak jej každá z nich darovala to najkrajšie biele pierko. Viki to nadchlo. Hneď vedela, ako ich využije. Nasadla na svoj ružový bicykel, pierka uložila do košíka a ponáhľala sa domov. Vo dverách sa ledva pozdravila mame a utekala do svojej izby. Vytiahla špagát, lepidlo a pierka, ktoré jej labute darovali. Lepila, strihala a tvorila.
Vytvorila si snehobiele šaty z labutích pierok. Vyzerali famózne. Hebké a žiarivé. Na druhý deň ráno bola natešená z nových šiat a chcela sa isť pochváliť labutiam. Obliekla sa a nasadla na bicykel. Dorazila do parku a zoskočila z bicykla. Rozhliadla sa po jazere, ale labute tam neboli. Po hladine jazera sa plavili len lekná.
„Čo sa to stalo? Kde sú labute?“ čudovala sa. Ale nezúfala. Posadila sa na lavičku a čakala. Čakala hodinu, dve, tri. Až sa začalo slnko strácať za obzorom. „Óch, musím sa vrátiť domov. Rodičia sa o mňa budú určite báť,“ pomyslela si. V tom si všimla starca, ako sedí na lavičke brehu jazera a ako hádže kúsky chleba do vody. „Možno ten pán bude vedieť, čo sa stalo s labuťami. Hm, idem …