Odvážna surikata LOKI

Na horúcom piesočnatom povrchu africkej prérie sú nenápadné otvory. Vykukujú z nich malé surikaty. Sú rýchle a zvedavé. Ich dlhé chodby pod povrchom dosahujú až 5 metrov a každá z nich má aspoň 15 otvorov.

Žije ich tam celá kolónia. Vstávajú s východom slnka a od rána do večera pobehujú vo svojom teritóriu.

Vykopali si veľkú jamu, ktorú naplnili vodou a počas horúcich afrických dní tam rady poskakujú a zabávajú sa. Vodu majú zo studničky, ktorú si tiež samy vykopali. Svoje kožuchy si poriadne vyumývajú a zuby poriadne vodou vypláchnu. Ich studnička je neustále plná vody. Je taká plná, že si v strede svojho teritória vytvorili fontánu a voda v nej striekala do výšky až jedného metra.

Surikaty mali veselý život. Z ničoho si nerobili ťažkú hlavu. Teda, jedine zo štrkáčov a iných hadov, ktorí sa po okolí potulovali alebo z gepardov a hyen, ktoré sa v noci vydávali na lov.

Kráľ celej skupiny surikát sa volá Max. Pozná každú jednu surikatu vo svojej kolónii a obetoval by vlastný život za každú jednu z nich.

Lenže počas klimatických zmien sa planéta ohrieva a tieto horúčavy prinášajú so sebou veľké zmeny. Dažďových zrážok je menej a horúceho slnka čoraz viac. Surikaty majú rady teplé dni, ale tieto obrovské suchá spôsobili to, že ich nekonečná studnička vody jedného horúceho dňa vyschla.

Ranné slnko malo silu ako na obed. Kráľ Max prišiel k studničke a neveril vlastným očiam. Nebola tam ani len kvapka vody. Ostatné surikaty sa nad tým veľmi netrápili. Vyliezli z otvorov von, natiahli si kosti a skočili do jamy, v ktorej sa každý deň kúpali. „Áuu!“ ozývali sa výkriky.

Malé zadočky surikát narazili na tvrdé kamene. V ich jame nebola žiadna voda. Surikaty vyliezli z jamy a všetci sa zišli okolo svojho kráľa Maxa. „Kam zmizla naša voda?“ opýtali sa ho.

„Myslím, že príčinou tohto sucha je viac slnečných dní a menej tých daždivých. Budeme čakať. Vráti sa dážď a naša studnička a jama na kúpanie sa naplnia vodou,“ povedal kráľ a spolu s ostatnými zaliezli späť do otvorov, pretože tam bolo chladnejšie. To teplo bolo neznesiteľné.

Surikaty čakali každý deň na dážď. Dni ubiehali ako stádo pakoňov cez prériu, ale dážď neprichádzal. Pravé naopak. Každý deň bol teplejší. Surikaty vyliezli z otvorov a naliehali na kráľa, aby niečo urobil, pretože už niekoľko dní nevypili ani len kvapku vody. Jazyky mali suché a kožušinky špinavé.

„Potrebujeme vodu. Ak sa nenapijeme vody, určite tu všetci pomrieme,“ sťažovali sa vysilené surikaty. Kráľ Max sa postavil a paličkou sa podopieral, pretože bez vody bol tiež slabý. „Priatelia, musíme čakať na dážď,“ povedal a posadil sa. Vtom sa medzi surikatami zodvihol mladý Loki. „Ja navrátim vodu do nášho domova!“ vykríkol.

Všetci sa naňho pozreli a pomysleli si, že sa musel zblázniť. Kráľ Max sa z posledných síl znovu postavil, zahľadel sa na mladú surikatu a riekol: „Vari nevieš, že voda nie je široko ďaleko? To spaľujúce slnko vysušilo všetky zdroje vody. Ak nepríde dážď, vodu nenájdeš.“

Mladý Loki vztýčil hlavu a hrdo povedal: „Zájdem do hôr a privediem vodu!“

Nikto mu však neveril. „Nebojte sa, naplním našu studničku po okraj.“

Mladý odvážny samec surikaty sa vydal na cestu. Paličkou sa podopieral a zamieril si to k vysokým horám. Nikdy predtým neopustil svoj domov. Preto nemal ani tušenia, čo ho čaká. Keď sa obzrel cez rameno, svoj domov už nevidel. Stratil sa v diaľke. Loki bol neskutočne smädný, ale jeho odhodlanie bolo silnejšie.

Po chvíľke chôdze započul syčanie. Hneď mu napadlo, že to bude štrkáč. Lenže sa mýlil. Bola to kobra kráľovská. Vyliezla spoza kameňa a postavila sa pred mladého Lokiho. Vycerila svoje ostré zuby plné jedu a papuľu otvorila doširoka. Ešteže surikaty sú rýchle. Loki využil svoju obratnosť, obišiel kobru zľava a utekal, čo mu nohy stačili. Skôr ako sa stihla kobra spamätať, Loki bol už preč. Vydýchaval sa schovaný za kameňom a po chvíľke pokračoval ďalej. Slnko už začalo zapadať, ale neznesiteľné teplo stále pokračovalo. Unavený a zničený Loki si našiel miesto v tráve, kde sa zložil a hneď tvrdo zaspal …>